Rozhovor pro slovenské noviny


"Boli sme priatelia, veľmi blízki priatelia. A ostali sme nimi až do jeho druhej svadby," spomína na Václava Havla psychologička Jitka Vodňanská (67).

 

Kedy ste sa poprvýkrát stretli s Václavom Havlom?

Môj bývalý muž Jan Vodňanský v roku 1977 podpísal Chartu 77 a onedlho na to sme boli na Veľkú Noc u Václava Havla na Hrádečku. Vtedy tam nebolo veľa ľudí, pamätám si Vlastu Chramostovú,nekolik dalších lidí   a Honza Kašpar, ten sa staral o Hrádeček. Spali sme tam a cez deň sme jazdili na návštevy. Ale vlastne nie, to si pletiem s Dienstbierom, u ktorého sme tiež boli na chalupe. Od Havla sme nejazdili nikam. (smiech).

Ako na vás zapôsobil?

Bol to renesančný človek. Mňa fascinujú múdri muži.Vždy ma uchvacuje, ak je niekto renesančne "chytrý", keď nie je úzko špecializovaný iba na jeden odbor. Václav vedel všetko okrem technických vecí, ako keby ste si dnes otvorili internet. Bola radosť s ním sedieť, rozprávať sa a prípadne cestovať, pretože sa v ňom snúbila múdrosť, vtip a obrovský šarm.Zároveň v ňom bolo niečo veľmi krehké, čo ma ako psychoterapeutku baví.

Ste terapeutka. Mali ste za tie roky niekedy potrebu analyzovat .Ne, někdy to přišlo samio sebou jako žert.Fascinovali ho uniformy. Napríklad, prišiel ku mne do práce, obliekol si biely plášť, vzali sme si stetoskopy a šli sme za Zdeňkom Urbánkom(chartista, pozn. red), ktorý ležal vo fakultnej nemocnici s infarktom. Ako dvaja lekári na vizitu. Havel bol vtedy na indexe a keby v nemocnici vedeli, že tam ide... Keď Urbánek zbadal svojho kamaráta v lekárskom plášti, skoro dostal ďalší infarkt. Bolo to roztomilé, takýto humor sme všetci mali radi. Raz mi dokonca do panelákového bytu daroval živé prasa.

Onedlho však Václava Havla zatkli. Videli ste sa ešte pred jeho uväznením?

V roku 1979 som bola na večierku v jednom pražskom byte, kde boli všetci možní disidenti. Jan Vodňanský nebol práve priaznivcom takýchto aktivít, strážil doma nášho spoločného syna Tomáša, išla som tam preto sama. Dnes si na to často spomínam, pretože tam boli aj všetci slávni desiati signatári Charty 77, ktorých vtedy o tretej ráno zatkli (Jiří Dienstbier, Jarmila Běliková, Otka Bednářová, Václav Benda, Petr Uhl, Václav Havel a ďalší - pozn. red.). Potom bol s nimi proces. Skoro všetci boli moji kamaráti, takže som na procese bola, ale nesmeli sme dovnútra. Na hlavnom pojednávaní som vartovala pred dverami, ako všetci ostatní. Vtedy Dienstbierov brat vyniesol zošitok, do ktorého si čosi písal a dal mi ho. Strčila som si ho do kabelky a chodila som tam akoby nič. Ale to som ja, naivné trdlo, netušila, že všade sú kamery. Odchádzala som von, že to niekomu odovzdám, lenže to už ma bafli a strčili do "céepezetky" na Konviktskej.

Bolo to prvýkrát, predtým ste zrejme túto tvár bývalého režimu nepocítili...

Áno, bol to môj prvý neuveriteľný zážitok, ktorý mi dnes pripadá nie ako z minulého storočia, ale zo 16. storočia. Nebolo to nič dramatické, pre mňa to však dramatické bolo o to viac, že pred súdom zostalo moje maličké dieťa! Ja som totiž nemohla vedieť, či v base neskončím na desať rokov. Ale bola to našťastie iba "štyridsaťosmička".

Mali ste nejaké správy o Václavovi Havlovi počas jeho uväznenia?

Bola som už v spojení s pani Olgou, tak som ho vždy do väzenia pozdravovala, takže sme o sebe vzájomne vedeli.

Pocítili ste ešte okrem toho, že ste boli štyridsaťosem hodín zadržaná, nátlak od ŠTB?

Jasné. Bola som zavretá spolu s Havlom aj v Bratislave. Eštebáci na Hrádečku neustále "šmírovali", vedeli o každom našom kroku.

Napriek tomu ste všetci držali spolu.

To je to, čo teraz neexistuje. Až so smrťou Havla akoby sa všetci zobudili. Boli sme ako rodina. Napriek tomu, že ľudia boli pozatváraní a veľmi trápení, niektorí dokonca mučení, Zinu Freundovú ostrihali, Třešňákovi pálili chodidlá... Napriek tomu nám nechýbal humor a vnútorná sila pravdy, ktorá bola vtedy v ľuďoch. A sila viery.

Bolo to tou dobou, alebo ľudia potrebujú tlak a hrozbu zvonku, aby sa k sebe zomkli a vznikla súdržnosť?

Vtedy to tak bolo, všetci cítili tlak, ale nikto nič neurobil. Bolo veľmi málo ľudí, ktorí niečo podnikli. Ani vtedy ľudia nedržali spolu, bola nás iba malinká hŕstka.  Veď deväťdesiat percent ľudí kývalo hlavou, báli sa. Poznám to od svojich rodičov, ako sa tajne počúval Hlas Ameriky a Slobodná Európa. Keď som bola malá, bola som vychovávaná v tom, že existuje dvojaký svet.Disent bol môj protest voči rodičom, pretože ja som nechcela žiť v dvojakom svete. Aby sa doma počúvala Slobodná Európa a vonku sa hovorilo niečo iné. Už ako malá som z toho bola veľmi zmätená. Nevedela som, kde je pravda. Pre mňa bolo ľahšie žiť v nejakej pravde sama so sebou.

Podpísali ste aj vy Chartu 77?

V sedemdesiatom siedmom som porodila dieťa - syna Tomáša, takže Chartu podpísal iba môj muž za našu rodinu. Ja som dojčila a v tej chvíli som na to nemala. Neskôr som s priateľmi z Charty doslova žila, lebo to boli ľudia, s ktorými som sa poznala aj predtým. Bolo to pre mňa úplne prirodzené prostredie.

Mnoho signatárov začalo po revolúcii pôsobiť v politike. Čo vy?

Mala som pocit, že do politiky mám prejsť úplne prirodzene.  Aj Václav ma dosť prehováral, tak som kandidovala do posledného federálneho zhromaždenia za ODA. Hovorila som k davu na Václaváku. Neboli sme zvolení, chýbalo nám 0,05 percenta. Niekde ešte mám ručne písaný list, kde ma Václav neskôr presviedčal, nech idem do senátu.  Ale to už som sa rozhodla, že do dnešnej politiky nejdem. Po revolúcii som ešte bola ochotná obetovať svoju profesiu, ktorú mám neskutočne rada, ale teraz už nie.

Václav Havel mal vždy okolo seba množstvo ľudí, čím ich priťahoval?

Pretrvávalo to od disidentskej doby až do obdobia po revolúcii. Ľahkosť s akou zvládal všetky veci, tú on mal,  ako dar. Bolo to niečo, čo patrilo do jeho obrovskej výbavy. A čo tam ešte patrilo a bolo pre moje srdce asi najviac, bola jeho neobyčajná ľudskosť. Nikdy som ho nepočula o niekom povedať, že je hajzel, alebo, že je kretén. Nemyslím tým vulgárne slová. Vedel povedať niečo, ako: Ja toho človeka nechcem, ten ku mne nesmie. No, že by používal vo svojom repertoári nenávisť, o tom neviem.

Čo vlastne na ňom videli všetky ženy, ktoré sa okolo neho krútili?

Mal to veľmi rád!(smiech) Bol šarmantný, nie akýsi primitívny idol. Kamarátky okolo neho, ktovie, možno to bola nejaká špeciálna sorta žien, ktoré mali dušu.  A potom ešte také materské typy, ktoré sa oňho "pečovali" až príliš, až ho "upečovali". Bol človekom veľmi širokého záberu, mal ponuky od niektorých žien, ktoré takisto mali príliš široký záber. Neviem, ako by som to lepšie povedala. On mal proste čaro, niečo medzi nebom a zemou. Mal dušu.

Aký bol váš prvý pocit, myšlienka, keď ste sa v nedeľu 18. decembra dozvedeli, čo stalo?

Viedla som meditácie. Keďže ma pred Vianocami nebaví upratovať, tak robím každý rok predvianočné upratovanie duše. Teda skôr predvianočné upratovanie, pretože budhisti to nenazývajú dušou. V nedeľu som to teda robila, končili sme napoludnie a vtedy mi prišla esemeska, že ´úprimnú sústrasť´. A po nej ďalšie. Nevedela som, o čo ide, vydesila som sa k smrti, že je to niekto z mojej rodiny. A keď som sa dozvedela, kto zomrel, bolo to naozaj, ako z mojej rodiny. Dvakrát som potom stála ako čestná stráž pri rakve. Každý rok na dva-tri mesiace jazdím meditovať do budhistických kláštorov, kde sa stretávam s inými entitami, než sú pozemské a cítim množstvo mimopozemských vecí. Ale pri jeho rakve som cítila niečo, čo som v živote necítila. To sa nedá opísať slovami.

Niečo ako odkaz alebo znamenie?

Vy to chcete dávať do slov, ale to sa nedá slovami opísať, vysvetliť. Bol tam Bořek Šípek, prišla som za ním a hovorím: Všimli ste si, že sa to sklenené srdce nad rakvou točí? Bolo to neobyčajne silné, neobyčajne krásne a som za to veľmi vďačná.

Možno povedať, že tento váš pocit bol silnejší ako smútok zo smrti Václava Havla?

Áno. Ja viem, že takéto napojenie sme vždy mali, a tak to aj zostane.

Vzniklo ešte v sedemdesiatych rokoch?

Je to napojenie, ktoré mám asi z minulého života, neviem... Veľmi pekne to vyjadril Václav Moravec, že slová jednoducho nevystihujú tieto veci presne. Sú hrubozrnné. Václav Havel vždy pracoval so slovom, ale bol si zároveň vedomý aj akejsi obmedzenosti slova. Pre tieto nadpozemské a božské veci človek nemá vhodné slová. Kto ich dokáže cítiť, má neuveriteľné šťastie. Ľudia môžu cítiť na rôznych úrovniach, aj preto boli okolo Havla vždy strapce ľudí. Myslím si, že svojím spôsobom mal v sebe trochu niečoho nadpozemského. Ako Janko Langoš. To bol môj blízky človek, k nemu keď som prišla, tak to vo mne "žblnklo", ako keď má človek pohladenú dušu. Vidíte, jedine to by som mohla dať do slov, že je to niečo ako pohladená alebo načerpaná duša. Veľmi som sa bála, že Václav ku koncu svojho druhého politického obdobia, vplyvom toho všetkého, čo sa okolo neho začalo diať, začne túto schopnosť strácať. Ale ako sa po jeho smrti ukázalo, tak ju nestratil!

Kedy ste sa s Havlom stretli poslednýkrát?

Týždeň pred jeho smrťou na Cene Janka Langoša. Mohla som ho objať a on mi povedal, že som stále rovnako krásna( smiech) a veľmi sa zaujímal o to, ako sa mám. To budem mať od neho ako pamiatku až do svojej smrti, túto vetu, ale smútok samozrejme zostáva.

Veríte v posmrtný život?

Jasné. Budhisti veria v karmu. Budhistické učenie je o tom, že niektoré karmy majú k sebe bližšie, patria k sebe a stretávajú sa, aby sa od seba učili. V tomto zmysle som presvedčená, že keď existuje nejaký hlbší vzťah s niekým, ako je Jan Vodňanský, Václav Havel, môj syn alebo moji dvaja vnuci, tak to nie je iba náhoda.

Čo ste sa vy od Václava Havla naučili?

Keď som bola na "wellcom párty" v osemdesiatom treťom, kedy prišiel z väzenia, chudý a bez fúzov, tak sa tam niekto povracal. Hovorím mu: Václave, niekto sa tam povracal. On vraví: To ja som v krimináli videl horšie, a šiel a utrel to! Pre mňa to bola obrovská lekcia, ako keď som s mojim budhistickým učiteľom raz išla do kostola a pred kostolom bol žobrák. Beznohý a žobral. Lenže ja som toho žobráka videla, ako prišiel k tomu kostolu a mal obidve nohy. Samozrejme som mu nič nedala a mních sa ma opýtal, prečo. Povedala som, že je to podvodník. A on mi hovorí: Vieš, ako tomu človeku musí byť, keď je nútený niečo také robiť? Hlboko som sa zahanbila. Je to podobné ako to, čo ma učil Václav. Že úsudky nemajú byť rýchle. Václav sa pozeral skôr na dušu.

Kedy vás budhizmus oslovil?

Meditujem od roku 1994. Netušila som, že budem budhistka ale myslím si, že je to nejako karmicky dané, pretože v týchto podmienkach to nie je normálne. Dnes už to viem. Čistenie duše a mysle si musia ľudia urobiť sami, nie je tu nijaký guru. Budha bol človek a on to dosiahol sám. Pre mňa je to cesta totálnej zodpovednosti k sebe, k môjmu životu, k ľuďom. Neobyčajne mi to pomáha v práci, pretože v každom z nás je niekde hlboko ukryté to isté, niekto o tom vôbec nevie. Mne je napríklad ľúto vraha, pretože nevie, že zo zaslepenosti robí zlú vec. Je mi ľúto mnohých politikov, ktorí sú zaslepení od hlavy po päty a niektorí i odpredu  dozadu. Je mi ľúto ľudí, ktorí sú zlí. Toto je budhizmus, najvyšší cit a vlastne je to niečo, čo mal aj Václav. Hovoril, že najvyšší cit je súcit a to mu dávam za pravdu. To je to, čo ma tiež naučil.

DAN HIMIČ